Sama?
Sama, úplne sama.
Okolo mňa len štyri steny plné spomienok. Toľko fotiek, toľko ľudí, toľko zážitkou, ktoré sú mi odrazu úplne cudzie. Kde sú tí ľudia, kde sú tie časy? Ostala som vážne sama? Alebo som stratila aj samú seba? Kde je teraz on?
Opustil ma? Nechal ma? Nebola som mu dosť dobrá ? Možno som sa nesprávala tak, ako chcel, možno našiel niekoho, kto mu bude vďačnejší za chvíle s ním. So slzami v očiach len kľakám a vstávam. Už v tom nevidím zmysel. Čo sa to len so mnou deje.
Spím, vstávam, žijem. Usmievam sa, no vo vnútri som akoby už dávno mŕtva. Ale nie, takto to viac nepôjde.
Dlhé dni, noci, týždne, ba dokonca aj mesiace trápenia. A zrazu, raz, vrátila sa nádej. Rozhorela sa iskierka, ktorá som si myslela, že už dávno zhasla.
Večer si líham na vankúš, ktorý je pripravený na pravidelný nával sĺz ,a vtedy ma niekto vyruší.
Tak, ako ma rušil niekedy. Prišiel ! vrátil sa.
Mnohokrát som si predstavovala túto situáciu. Čo mu poviem.
Ako veľmi ma bolelo, keď som bola sama. Ako som sa stratila, a sprotivila si najbližších, len preto, že som prestala cítiť to, či mu na mne záleží. Ako som sa celé mesiace snažila vyrovnať sa s tým, že som sama. No nešlo to.
Ale teraz, teraz som len ticho sedela a nebola schopná nič povedať. Najradšej by som bola, ak by ma objal a nepustil. Keby mi povedal, že už ma nikdy neopustí. Že bude vždy so mnou. On vedel, čo chcem, a čo potrebujem. Povedal mi, že on bol celý čas za mnou, a ja som ho nechcela vidieť. Povedal, že vedel, že zvládnem ten pocit odlúčenia, aby som bola silnou. A povedal, že on ma čaká. Otočil sa, a zas odišiel. Kľakla som si, a s malou nádejou som sa začala modliť. Modliť tak ako nikdy. Neboli to len prázdne slová, ani naučené riekanky. Bola to bolesť, ktorá za mňa hovorila. Ktorá mi bránila prežívať môj duchovný život.
A zrazu som sa prebudila, a vedela som, že to nebol len tak obyčajný sen, ale že je to začiatok niečoho nového. Je tu ! On vážne bol so mnou. To bola len moja slepota, a slabosť, že som ho nevidela. Kedysi mal čestné miesto vedľa mňa, no posledné mesiace som ho poslala preč, lebo som nechcela vidieť že on môže chcieť niečo iné ako ja. Nepáčilo sa mi to, nechcela som zmenu. Ale teraz viem, že ho musím zas vpustiť k sebe. Lebo ak milujem jeho, dokážem milovať ostatných. A tak večer čo večer, sa mi viac a viac prihovára, až som konečne začala nachádzať to, čo som kedysi stratila. Dôveru voči Božičkovi.
Lebo on je ten, ktorý nikdy neopúšťa, on je ten, čo vždy odpustí, on je ten, ktorý nesklame. A jedine on vie dať to, čo naozaj potrebujem, a nie len to, po čom túžim